Keď som vyrastal, žila moja rodina v podmienkach, ktoré možno bežne nazvať strednou triedou. Všetky naše finančné transakcie prechádzali cez miestnu banku. Tam sme mali sporenie a hypotéku na dom. Bežný účet sme nepotrebovali, mali sme hotovosť. Mama vedela presne koľko jej zostáva peňazí do výplaty, vedela koľko môže minúť, neuvažovala virtuálne.

Dnes je situáci. Keď sa pozrú na zostatok na účte, vidia nielen svoje existujúce peniaze, zostatok je doplnený o povolené prečerpanie a zostatok na kreditnej karte. Mnohí by si mohli myslieť, že zostatok na kreditnej karte naozaj vlastnia. Vôbec nechápu, že ide o úver.

Peniaze do banky

Moja mama bola učiteľkou hry na klavír. Dávala lekcie doma a rodičia detí, ktoré k nám chodili, jej platili vo forme hotovosti. Mama, disciplinovaná, nosila peniaze do banky. Bol som fascinovaný tým, ako to fungovalo. Vedela presne koľko má minúť a zvyšok odniesla na sporiaci účet a na splácanie hypotéky.

Keď som si otvoril svoj prvý účet, mal som pocit, že to tak nejako bude fungovať. Ako dieťa som účet nikdy nemal a financiám som nerozumel. Len som vedel, že človek môže minúť len časť peňazí a zvyšok musí odniesť do banky. A keď som si otvoril vlastný účet, tak nejako som si to predstavoval. Bol som prvý raz mimo domova, začal som študovať na vysokej škole. Založil som si účet, kam mi otec posielal nejaké peniaze na školu. Nebolo to dosť a musel som si sám zarábať. Aj na to bol účet skvelý.

Nenávisť voči pôžičkám

Ešte keď som bol na vysokej škole, počul som prvý raz o rýchlych pôžičkách. Samozrejme som o možnostiach pôžičiek niečo počul už ako dieťa a videl som množstvo záložní a vedel ako fungujú. Ale fungovanie rýchlych pôžičiek mi zostalo neznáme až do tej vysokej školy. Moje šťastie spočívalo asi predovšetkým v tom, že som nikdy rýchlu pôžičku nepotreboval.

Pochopil som princíp len zo samotného názvu – jednoducho ide o pôžičku, ktorú rýchlo vybavíte a rýchlo splatíte. Aspoň tak som si to predstavoval. Spolužiačka z vysokej školy potrebovala raz zaplatiť účet za telefón a chýbalo pár dní než mala dostať výplatu za brigádu. Zobrala si prvú rýchlu pôžičku a všetko sa zdalo jednoduché. Lenže potom si vzala ďalšiu a ďalšiu. O chvíľu dlhovala tisíce a čoskoro prišla o auto, ktoré jej darovali rodičia.

Začal som cítiť nenávisť voči rýchlym pôžičkám.

V čom spočíva problém?

Áno, môžete si povedať, že predsa toto bol problém mojej spolužiačky, nie samotného produktu. Je to ako s pivom. Môžete si dať jedno a je to super. Ale môžete si dať desať denne a máte problém. Akurát je tu predsalen jeden problém – rýchle pôžičky vyslovene zneužívajú situáciu ľudí. Najviac túto možnosť využívajú ľudia, ktorým nie sú bežné pôžičky s „normálnym“ úrokom dostupné. Už pri podpisovaní zmluvy im musí byť jasné, že nebudú schopní zaplatiť úver do štyroch týždňov, keď úrok sa pritom ráta za každý týždeň. Lenže oni často nemajú na výber. V mnohých situáciách ide o to, či budú mať rodičia možnosť dať jedlo deťom na stôl. A vtedy úrok nehrá rolu. Neznášal som tieto pôžičky, no raz som si jednu tiež musel vziať.